Beseda Ľuby Koľovej s Levkom Dohovičom
10. septembra o 15:30, Palác kníh Panta Rhei, Hlavná 72, Košice
Čo neodznelo vo filme Dirigent z gulagu? Levko Dohovič porozpráva v besede s Ľubou Koľovou aj o tom, ako aj v Československu jeho život „spríjemňovali“ politické zákazy a Štátna bezpečnosť, ale aj o tom, ako mu hudba a jej sila a práca s ukrajinskými zbormi v Prahe, Prešove, a dodnes aj v Košiciach, pomohla prežiť.
Levko Dohovič sa narodil 29. septembra 1935 v Užhorode v rodine gréckokatolíckeho farára. Po uväznení v roku 1950 bol niekoľkonásobne odsúdený na dlhodobé väzenie. Ako politický väzeň strávil v gulagoch šesť a pol roka. Práve medzi politickými väzňami, z ktorých drvivú väčšinu v sovietskych táboroch tvorili Ukrajinci, našiel svoju celoživotnú „lásku“ – zborový spev.
Keď sa v roku 1957 po prepustení spolu s mamou a dvoma staršími sestrami takmer ilegálne dostal do Československa za otcom (ten utiekol pred sovietskym režimom ešte v novembri roku 1944, o dva roky neskôr ho nasledovala aj staršia sestra) začal sa aktívne venovať práci zbormajstra a pôsobiť na poli predovšetkým ukrajinskej kultúry. Pomáhal pri obnovení Ukrajinského speváckeho zboru mesta Prahy, pôsobil aj v Karlových Varoch a Ústí nad Labem. V roku 1963 nastúpil do Poddukelského ukrajinského ľudového súboru, ktorý pôsobil pri Ukrajinskom národnom divadle v Prešove. Od roku 1965 bol vedúcim Ukrajinského klubu v Prešove, pri ktorom založil zo študentov ukrajinských tried stredných škôl v Prešove úspešný a známy súbor Vesna. V roku 1967 založil v Košiciach divadelný súbor „DUMKA“ /Divadelný ukrajinský mládežnícky kolektív amatérov/ a ukrajinský spevokol Lastivka, účinkovanie ktorého v roku 1971 bolo zakázané pre „ideologicky nezodpovednú dramaturgiu koncertov“.
V časoch normalizácie v roku 1971 ho komunistické vedenie vtedajšieho Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich pre „ideologický negatívne pôsobenie na mládež“ prepustilo zo zamestnania a zakázalo mu pôsobenie v kultúre a v školstve. V tom istom roku, po úspešnom absolvovaní štátnej záverečnej skúšky z dejepisu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, z politických príčin ho vylúčili zo štúdia. S pomocou profesorov Karlovej univerzity v Prahe v roku 1974 ukončil štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Od roku 1971 až do odchodu do invalidného dôchodku v roku 1987 Pracoval v Košiciach v stavebníctve ako brigádnik.
K práci zbormajstra sa vrátil v roku 1979, kedy stál pri obnovení činnosti slovenského dievčenského zboru Máj zo študentiek košických stredných škôl. K práci v oblasti ukrajinskej kultúry mu dovolili vrátiť sa až v roku 1985, kedy v Košiciach založil ukrajinský zbor Karpaty, ktorý vedie už takmer tri desiatky rokov ako umelecký vedúci a dirigent. Po roku 1989 stál pri obnovení činnosti ukrajinskej mládežníckej skautskej organizácie „PLAST“ na Slovensku, ktorej predsedom je od jej založenia v roku 1991. V rokoch 1998–2005 bol prezidentom Európskeho kongresu Ukrajincov a členom predsedníctva Ukrajinskej svetovej koordinačnej rady v Kyjeve.