T. Ševčenko: Katarína

„Akokoľvek často čítaš diela tohto neprekonateľného umelca, vždy v nich nachádzaš niečo nové, tajomné, ukryté v slovách. Ševčenko písal dušou a jeho duša bola nádherná. Cítil vnútorný svet, ľudskú prírodu a psychológiu Ukrajinca, jeho povahu a ľudovosť. Nestačíš sa čudovať, veď každé slovo tohto človeka je pretkané históriou nielen Ukrajiny, ale aj niečím iným, hlbším. Taras Ševčenko je rôznorodý: pre niekoho romantik, pre niekoho nacionalista a slobodný rab. Fenomén Ševčenka spočíva v tom, že nám dovoľuje z jeho príbehov vytvárať svoje vlastné.

„Ševčenko je mystik, ktorý existuje na mentálnej úrovni. Keď som pripravoval inscenáciu, zarazilo ma, že sa zhovára s Bohom sám a bezprostredne. Ševčenko je preniknutý samotou a preto celú svoju spoveď vylieva na papier. Zaujíma ma uňho predovšetkým súčasná aktuálnosť. Ševčenko pracoval s dušou a jej prostredníctvom aj hovoril. Duša je bytie, ktoré sa nemení. Zarazilo ma ešte aj jeho hlboké cítenie ženy, jej vnútorného sveta, impulzov a skúseností. „Katarína“ – je zovšeobecnením toho, že osud ženy odráža osud našej krajiny, taká je smutná paralela. Keď sa pozorne pozrieme na jeho diela sú plné slov ako: „ľudia srdce nevidia, povedia hocičo“, „ľudia neodpúšťajú“, „svoji ľudia ako cudzí“ a podobne. Všetko sú to slová, ktoré poukazujú na našu mentalitu. Problém je v nás samotných, veď len my sme hospodármi svojho domu. Pokým v ňom neurobíme poriadok, nebudeme mať pokoj,“ hovorí o inscenácii režisér Bohdan Revkevyč.

Do pozornosti divákov vstupuje výnimočný príbeh, výnimočnej ženy, ktorá hľadala divné poklady a namiesto nich našla ťažkú nošu. Osud – je cesta. Sme pripravení prijať všetky tresty za naše činy a prejsť všetkými skúškami, aby sme dosiahli raj? Zodpovedáme sa za svoje skutky nie pred ľuďmi, ale predovšetkým sami pred sebou?“ – Olesja Halkanova, expert pre vzťahy s verejnosťou Národného divadla Márie Zaňkoveckej.