Only Slovak version!
Štyridsať podujatí počas siedmich dní spojilo v tomto týždni šesť miest a šesť krajín do jedného bodu – poľského mesta Rzeszów. A košickí divadelníci boli pri tom.
Prvý ročník Medzinárodného festivalu umení Trans/misje sa uskutočnil po vyše roku od chvíle, keď riaditelia divadiel z poľského Rzeszówa, slovenských Košíc, ukrajinského Ľvova, maďarského Debrecínu, českej Ostravy a litovského mesta Trakai podpísali deklaráciu o jeho vzniku. Streda, piaty deň festivalu, patril Slovensku a predovšetkým Košiciam. A ohlasy na celodenný program, ktorý zastrešovalo Štátne divadlo Košice, boli viac ako pozitívne.
1918
Partnerov projektu spája prihraničná poloha, ktorá praje vzájomnému prenikaniu kultúr, ale aj podobné historické súvislosti. A tak Prvé Trans/misje niesli podtitul „1918. Koniec a začiatok“. Aj program slovenského dňa sa podľa generálneho riaditeľa košického divadla Petra Himiča niesol v duchu hlavnej myšlienky festivalu a predstavil predovšetkým kultúrne prostredie Košíc ako mesta multinárodnostného a multikultúrneho. „Je to festival, ktorý má ambíciu byť platformou pre komunikáciu prostredníctvom umenia,“ hovorí Himič.
Poľským deťom slovenčina neprekážala
Takmer dvestotisícový poľský Rzeszów sa tak v stredu stal symbolicky mestom slovenským. Záujmu sa tešila úvodná výstava Slovenského technického múzea Majstri ducha, ktorá na 25 paneloch predstavuje najvýznamnejších predstaviteľov vedy a techniky na Slovensku, mnohých s väzbami na Košice. Košický režisér Ján Sabol po premietaní hraného filmu natočeného v Košiciach Robinson & Crusoe v diskusii s divákmi hovoril aj o tom, či je rozdielnosť jazykov naozaj hlavnou príčinou v komunikácii.
O tom, že to tak nie je, sa presvedčili herci Bábkového divadla v Košiciach. Hoci svoju rozprávku Hľadá sa snehuliak hrali v slovenčine a divákom len pred jej začiatkom v poľštine stručne priblížili jej obsah, poľským deťom to vôbec neprekážalo a dobrodružstvá tuláčky Boni prežívali tak, akoby všetkému, čo bolo povedané, rozumeli.
Hitler vypredal divadlo
„Festival v takejto podobe má určite potenciál aj pre literatúru. Pred niekoľkými rokmi sme sa stretli s poľskými básnikmi na Slovensku a hovorili sme o nejakom spoločnom projekte, ale nakoniec to celé stíchlo. Transmisje by sa mohli stať tým priestorom, v ktorom by sa stretávali aj literárni tvorcovia, ale aj výtvarníci či hudobníci,“ poznamenal na literárnom Čaji o piatej, v diskusii s poľskými kolegami, literárny vedec Peter Káša.
Stredajší večer napokon vyvrcholil divadlom. Populárne predstavenie činohry Štátneho divadla Košice, Doma u Hitlerovcov – Historky z kuchyne od Arnošta Goldflama, pobavilo svojim satirickým, a často až ironickým pohľadom, aj poľského diváka.
Aby sme v hanbe nezostali
Festival bolo v Rzeszówe cítiť na každom kroku a záujem o podujatia slovenského, či predtým maďarského a českého dňa, potvrdil, že hneď v prvom roku získal festival veľa priaznivcov. O rok k nim môžu pribudnúť ďalší v Košiciach, ktoré budú hostiteľom druhého ročníka festivalu umenia. „Čo sa týka budúceho roka, mám, v úvodzovkách povedané, trochu obavy, lebo latka bola organizátormi v Rzeszówe nastavená veľmi vysoko, a tak nás hneď po skončení tohto festivalu čaká rok práce pri príprave našej edície. Tak ako hovorí Chalupka v jednej svojej hre – aby sme v hanbe neostali. Verím, že neostaneme,“ poznamenal generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič.
Hoci aj v košickom vydaní festivalu na budúci rok bude zastúpených šesť miest zo šiestich krajín, v ďalších rokoch by to tak byť nemuselo. „Ak sa festival naštartuje, tak sme otvorení. Či už smerom k Lotyšsku alebo Rumunsku. Ale predovšetkým k mestám, ktoré ležia v pohraničí a zdieľajú ten istý osud ako mestá, ktoré stáli pri zrode tejto myšlienky. Napríklad rumunská Oradea či rakúsky Graz,“ doplnil Himič.
(reportáž publikovaná v týždenníku Košický Večer – auto: Svjatoslav Dohovič)